OTCOM BOLO POVEDANÉ, JA VÁM VŠAK HOVORÍM

Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov, neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť. Veru, hovorím vám: Kým sa nepominie nebo a zem, nepominie sa ani jediné písmeno, ani jediná čiarka zo Zákona, kým sa všetko nesplní. Kto by teda zrušil jediné z týchto prikázaní, čo aj najmenšie, a tak by učil ľudí, bude v nebeskom kráľovstve najmenší. Ale kto ich zachová a tak bude aj učiť, ten bude v nebeskom kráľovstve veľký.

Preto vám hovorím: Ak vaša spravodlivosť nebude väčšia ako spravodlivosť zákonníkov a farizejov, nevojdete do nebeského kráľovstva. (Mt5,17-20)

Ježišovu reč na Hore by sme zjednodušene mohli nazvať Novým Zákonom, novou Tórou a jej obdobou v Starom Zákone je Mojžišova reč na Sinaji po tom, ako Mojžiš dostal od Boha Desatoro.

Otcom bolo povedané – ja vám však hovorím. Ježiš vystupuje s autoritou, akú si nemohol dovoliť nijaký zákonník. Zástup to cíti – Matúš hovorí, že ľud žasol nad spôsobom, akým Ježiš učil. Tým sa, samozrejme nemyslí iný rečnícky štýl Ježišovho prejavu, ale otvorene prejavený nárok postaviť sa na úroveň zákonodarcu, na úroveň Boha. Škoda, že v slovenskom preklade je použitý miernejší výraz „úžas“, správnejší je preklad „preľaknutie“,„zdesenie“, že človek sa opovažuje vystupovať s autoritou Boha.

Prečo veriaci žid tej doby či dôb neskorších pociťuje zdesenie nad spôsobom, akým Ježiš učil? Benedikt XVI. o tom vo svojej knihe Ježiš Nazaretský hovorí: „Viac ako čokoľvek iné mi v tomto smere pomohla kniha úprimne veriaceho židovského učenca Jacoba Neusnera.“

Rabín Neusner vyrastal v priateľstve s katolíckymi a evanjelickými kresťanmi. Spolu s kresťanskými teológmi vyučuje na univerzite a hlboko rešpektuje vieru svojich kresťanských kolegov. Napriek tomu však ostáva neochvejne presvedčený o platnosti židovského výkladu Svätého Písma. Jeho úcta ku kresťanskej viere a vernosť judaizmu ho podnietili pokúsiť sa o fiktívny rozhovor s Ježišom, ktorý svet pozná pod názvom Rabín sa rozpráva s Ježišom.

Vo svojej knihe Neusner zaujíma miesto uprostred učeníkov na „vrchu“. Počúva Ježiša, porovnáva jeho slová so slovami Starého Zákona a s rabínskymi tradíciami uloženými v Mišne a Talmude. Sám sa s Ježišom rozpráva a je dotknutý veľkosťou a čistotou jeho slov. Sleduje ho na ceste až do Jeruzalema a znovu a znovu sa s ním rozpráva. Je to úprimný dialóg a čestné hľadanie pravdy.

Kniha zachytáva jednu pre žida dôležitú otázku: „Mojžišovi bolo odovzdaných šesťstotrinásť predpisov - tristošesťdesiatpäť zákazov zodpovedá počtu dní slnečného roka a dvestoštyridsaťosem príkazov zodpovedá počtu kĺbov človeka. Tu prišiel Dávid a znížil ich počet na jedenásť... Tu prišiel Izaiáš a znížil ich počet na šesť... Tu znova prišiel Izaiáš a znížil ich počet na dva... Ba čo viac prišiel prorok Habakuk a znížil ich počet na jeden, pretože tak je napísané: „spravodlivý však bude žiť pre svoju vernosť.“ (Hab2,4)

Rabín Neusner sa pýta: „Toto chcel povedať zákonník Ježiš?“ A Benedikt XVI. hovorí: „Tu som si dovolil vstúpiť do rozhovoru s ním i ja a odpovedal som mu: „Nie celkom, ale približne...“ Rabín: „Čo vynechal? Benedikt XVI.: „Nič.“ Rabín: „Čo dodal?“ Benedikt XVI.: „Seba samého.“

Ježiš vo svojom učení kladie do stredu seba. Toto je ústredný bod v Ježišovom posolstve, nad ktorým sa veriaci žid Neusner zhrozil a zároveň vyznáva, že je to hlavný dôvod, prečo sa rozhodol nenasledovať Ježiša, ale ostať verný Starému Zákonu a viere „večného Izraela“.

Rozdiel medzi Starým a Novým Zákonom, ktorý Benedikt XVI. vysvetľuje spôsobom intelektuálne iste náročným na pochopenie, možno „polopatistickejšie“ opísať takto:

Pomôžeme si pritom obrazom starých a nových šiat, ktorý používa i Ježiš, keď hovorí, že na staré šaty nie je dobré prišívať záplatu z novej látky. Starý Zákon, ktorý bol daný Izraelu skrze Mojžiša, mal a má vychovávať človeka k dobrému spôsobu správania a k dôstojnému spôsobu života. Okrem iného je súborom mnohých príkazov a zákazov – a preto, vzhľadom na ľudskú krehkosť a hriešnu prirodzenosť, je častokrát ťažké do takýchto šiat sa obliecť. Sú akoby priúzke, praskajú vo švíkoch, na viacerých miestach sa tvoria diery.

Keď prišiel Ježiš, neprišiel dať na staré šaty novú záplatu (teda vylepšiť Starý Zákon), on priniesol nové šaty – úplne iný pohľad na morálku v zmysle „milosrdenstvo chcem, nie obetu“.

Pritom Zákon, ktorý prináša Ježiš, je utkaný z tej istej látky ako Zákon Starý. Rozdiel je v tom, že Ježišov Zákon už nie je zošitý z mŕtvych príkazov a zákazov – síce dokonalých, ktoré sú sami osebe dobré, ale ktoré predsa nie sú ušité na našu príliš ľudskú mieru. My sa totiž do nich so svojou hriešnosťou nenavlečieme. A nové šaty, ktoré priniesol Ježiš, majú schopnosť prispôsobovať sa mieram hriešneho človeka.

Tými dokonalými šatami je vlastne Ježiš sám. On je ten Nový Zákon. On je nová Tóra, láska a milosrdenstvo, ktoré ohlásil a žil. Žiť podľa Nového Zákona teda znamená obliecť sa do Krista - to je zároveň formulácia, ktorú používa svätý Pavol.

v v v

            Byť oblečený do nových šiat znamená žiť v neustálom spojení s Ježišom. Znamená to pýtať sa, ako žiť lásku, hľadať, ako neodplácať zlé zlým. Lebo len tam, kde sa človek rozhodne nevrátiť úder, zároveň poskytuje druhému novú šancu. Nasledujúci príbeh vyjadrený listom touto nádejou dýcha:

            Stále som si hovorila, že to nie je pravda, že to predsa nemôže byť pravda, čo mi povedala jedna kolegyňa. Tak som si šla do bytu tej slečny zistiť, že to pravda nie je, keď si mi opäť povedal, že musíš na pár dní odcestovať. Ale keď som prichádzala k tomu domu, práve som vás uvidela: ako si rezko vyskočil z auta, z nášho auta a ako gentlemansky si jej pomáhal vystúpiť z neho. A ako sa k tebe dôverne pritúlila. To už mi bolo jasné – je to pravda, že máš inú ženu. Stála som tam na ulici ako bez ducha, keď sa hore rozsvietilo svetlo. Ešte stále som dúfala, že zídeš dole, že vyjdeš von, že odtiaľ odídeš. Ale ty si nevyšiel. Až dlho po tom, ako v okne svetlo zhaslo, vykročila som vlečúc sa domov. V mysli som celou cestou rozmýšľala, ako sformulujem žiadosť o rozvod.

            Nechci vedieť, aká to bola noc (a možno je ti to jedno). Ale prišlo ráno a ja som dospela k rozhodnutiu, o ktorom ti chcem povedať. Jeho viditeľnou pripomienkou mi bude zmena, ktorú som urobila v našej spálni. Zvesila som ten obrázok slnečníc, ktorý visel nad našimi posteľami – čas slnečníc už zrejme skončil – a zavesila som tam starý kríž od maminky, ktorý až doteraz ležal zabalený za skriňou. Ten teraz visí nad našimi posteľami. Kristus s rukami rozpätými – jednou rukou nad mojou posteľou a druhou nad tou prázdnou vedľa. A som tu takisto ja, tvoja žena. Aj ja budem čakať – tak ako čakal Kristus za skriňou, kým ho nebudeme potrebovať. Chcem ti dať čas, šancu, či pochopíš a vrátiš sa. Aj sebe si chcem dať čas. Potrebujem mnohé veci pochopiť, čo som robila nesprávne.

                                                                                                                                              tvoja žena

            Láska znamená veľký bankrot nášho do seba zameraného „ja“. Láska, ktorá je skutočnou vášňou – nemyslím tým romantický citový zápal, ale darovanie seba, ktoré si nič neponecháva „do zásoby“ – je vždy utrpením. Tak to naznačuje aj slovná príbuznosť v celom rade jazykov, vrátane latinského „passio“. Áno, láska, ak ide do hĺbky života, má svoje pašiové okamihy.

            Ak láska naráža na svoj opak, na sebectvo a nenávisť, potom – ak sa nenechá strhnúť zlom a ak vytrvalo pokračuje na svojej ceste – stáva sa jej cesta cestou obety. Vedie na kríž – ale ako nám to hovoria viera a nádej (veď preto lásku vždy sprevádzajú) – skrze kríž do Božej náruče.

                                                                                                                                              Tomáš Halík